Určite nie len ja som prešiel za svoj zatiaľ relativne krátky život všelijakými bludiskami a panoptikami. Všetci máme svoje vzlety a pády, každému je niekedy dobre a potom horšie. Raz hore a raz dole… Mne táto sínusoida často nedala spať. pokračovanie článku
Jedna z najdôležitejších a najtrpkejších lekcií, ktoré som sa naučil je, že keď človek nedrží svoj život vo vlastných rukách, tak sa veľmi rýchlo nájde niekto, kto mu ho zoberie a naloží s ním podľa vlastných umyslov. Skrátka a jednoducho, keď človek o sebe nerozhoduje sám, tak o ňom začnú rozhodovať iní. pokračovanie článku
Asi pred rokom pri rýlovaní zahrady som sa rozprával so starou mamou. Rozprávali sme sa o ničom a o všetkom, o tom ako to chodí a ako sa vodí ľuďom nie len na Slovensku, čo človek z toho života má. Debatu uzavrela vetou: „Marečku, už sem zažila bársco, ale v tak hnusném svjece sem ešte nežila.“ pokračovanie článku
Na tej piesni niečo je. Niečo, čo nikoho z nás nenecháva ľahostajným. Niečo, čo sa nás všetkých dotýka. Zimomriavky, mrazenie, odhodlanie, možno spravodlivý hnev. Prebudzajúci sa spáč... Hmm, určite? pokračovanie článku
Veľa ľudí mi povedalo, že mám krásne oči, ktoré svietia, keď zanietene rozprávam. Skromne musím povedať, že to sám o sebe viem a svoje oči milujem. Veľmi rád sa pozerám aj do očí ostatných ľudí. Či už veľmi dobrých známych, kedy v nich nachádzam to, čo nás vzájomne spája, ale aj neznámych okoloidúcich, ktorých to obvykle veľmi prekvapí a vytrhne z anonymity šedivej ulice. Oči sú pre mňa naozaj bránami, skrz ktoré sa viem dostať na miesta, ktoré sa ťažko opisujú. Niekedy sú tie brány úplne otvorené, niekedy ich dokonca treba odomknúť, niekedy sa dá pozerať iba cez kľúčovú dierku. Nech som ale mal akékoľvek skúsenosti s odomykaním dvier do duše, nič ma nemohlo pripraviť nato, o čom sa chystám teraz písať. Oči, do ktorých som mal možnosť pozrieť, boli ako giganticky morsky vír, ktorý strhne každého, kto nie je len trochu opatrný a rozdrví ho na kašu. Tých opatrnejších, skúsenejších, ale aj odvážnejších možno tento vír zanesie až na dno, kde sa skrývajú tie najväčšie perly, ktoré som možno kedy videl. Veru nie, do týchto očí sa dá vstúpiť iba tak, že sa vzdám vlastného zraku a nechám sa tam za ruku voviesť. pokračovanie článku
Otváram očí. Hmm, som nejaký vyspaný. Na hotelovej izbe je podozrivý pokoj, iba Maťa sa niekam už zbiera. Nikto ma ale nebudí, tak si neodpustím sám pre seba poznámku „nehas, čo ťa nepáli“ a zatváram znovu sebecky oči. Ach ten sladký spánok... Niekto ruší moje kruhy. Z hmly sa vynára Lindina tvár, ktorá ma budí čo najšetrnejšie ako sa len dá. Cítim sa ako znovu zrodený. Šesť hodinový spánok je za posledné dni naozaj veľkým luxusom a naozaj netuším, ako som si zaslúžil túto neuveriteľnú odmenu. Ranné úvahy ale veľmi skoro prerušil zhon. „Rýchlo sa zbaľ, skoro všetci už lanovku majú za sebou a ešte musíme doupratovať !“ Ako ja len budem fungovať ďalej bez časového stresu? pokračovanie článku
Stále tak trochu vyčnievajúci z davu vidím veci, ktoré možno druhí ľudia nevidia. O niektoré by som sa veľmi rád podelil.
276881802 / aktuálne: 
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
